.

Keď som dávnejšie cestovala domov, predo mnou si sadol jeden neznámy pán. Vlastne, ono to zasa až tak dávno nebolo. Vracala som sa z menšieho stretnutia, na ktorom sme oslávili ukončenie školského roka a privítali to lepšie- prázdniny. Nastúpila som do autobusu, v ktorom bolo „prekvapivo“ asi tristo stupňov, zaplatila som si cestovný lístok a snažila sa nájsť si čo najchladnejšie miesto. Zhodou okolností som mala pri sebe aj novú Elle, ktorú som dovtedy neprečítala (vždy nosím niečo na čítanie, podľa možností mojich väčších tašiek je to však zväčša kniha) a ktorá mi mala pomôcť celé to horúce trápenie prežiť.
Vrátim sa však k tomu neznámemu pánovi, ktorého som spomenula na začiatku. Na pohľad sympatický muž, zhruba päťdesiatnik, ktorému z tváre sršala len a len dobrota. Zdal sa mi síce akýsi nervózny, no pritom pokojný a vyrovnaný. Možno viete, čo mám na mysli. Ak nie, nevadí. Ono to zasa až také dôležité nie je...

Evidentne nemal rád samotu a ticho, keďže sa hneď po tom, ako si zbalil peňaženku otočil ku mne a mojim kamarátom a začal sa s nami rozprávať. Presnejšie, on rozprával. A pýtal sa.  Pýtal sa veľa. Kde som bola, či pracujem alebo študujem, kde bývam, či sa mi páči miesto kde žijem, čo plánujem na prázdniny,... Moje odpovede boli strohé a priamočiare, čo bolo v súlade s mojou vtedajšou náladou. Zväčša mi nevadí, keď sa ľudia vo verejných dopravných prostriedkoch so mnou začnú rozprávať, veď sa predsa socializujem! Niekedy nezaškodí vypočuť si niekoho iného, neznámeho. Jeho príbehy, skúsenosti, názory či postrehy. Zamýšľať sa nad životmi iných, nie len nad tým svojím- dookola, sebecky a bez nadhľadu. Niekedy, ale nie vždy. A to ale platilo práve v tom momente. 

Nepoznám jeho meno, nespýtala som sa ho, ale keď si už jedna kamarátka dala do uší slúchadlá, prestal sa pýtať a začal rozprávať. O sebe. Dozvedela som sa, že vyhral 14 eur, že si našiel novú prácu, že ide pozrieť svoju dcéru, ktorá sa presťahovala, že má nový mobil a mnoho ďalších vecí. Hovorím si, ako môže byť niekto až takýto extrovert a v priebehu desiatich minút vás oboznámi so svojim súkromným životom? To ja zrejme nikdy nepochopím, ale snažím sa a budem sa snažiť. Keď mu však zazvonil jeho (ako mi bolo povedané) nový mobil, vytiahla som si časopis a začala čítať jeden rozhovor. Teda, čítať ako čítať... Skôr som premýšľala. A premýšľam aj teraz nad otázkou ako budem prázdninovať, teda o sebe. Presnejšie, čo plánujem alebo čo by som chcela v najbližšej dobe podniknúť. Prišla som na pár nasledujúcich bodov:

• nájsť si dobrú brigádu a vyťažiť z nej čo najviac,
• zafarbiť si vlasy na červeno,
• uspokojiť moju túžbu po novom objektíve,
• zamakať na jednom projekte,
• dostať sa na ďalšie letné festivaly a užiť si ich,
• venovať sa priateľom, ktorí sú počas roka za hranicami,
• dostať sa za hranice,
• písať!!!,
• a v neposlednom rade sa socializovať.

Niektoré z hore uvedených bodov pomaly plním, iné sa budem snažiť splniť. Je dobré, že ich nie je veľa!

Som rada, že toto leto zatiaľ vyzerá lepšie, ako som si ho predstavovala. Dúfam, že aj to vaše. :)

A čo sa stalo s pánom neznámym? Keď mal vystúpiť na svojej cieľovej zastávke, nevedel kde je a pokojne sedel na sedadle. Akosi sa zabudol. Ešteže mu pán šofér potom zastavil. 

Maja .)