Intímna závislosť

Strhol si nikotínovú náplasť a hodil ju na zem. Zasraný výmysel farmaceutík, pomyslel si. Giganti, ktorí z nás dokonale ťahajú peniaze za to, čo nepotrebujeme. Napríklad nikotínové náplasti. Trend natoľko rozšírený, že ich dostať kúpiť v každej lekárni. Vydržia týždeň a vaša peňaženka je o dvadsať eur ľahšia. Kto je teda väčší výpalník? Tabakové spoločnosti či výrobcovia odvykacích pomôcok? Pritom je celá tá vec so závislosťou a odvykaním vo vašej hlave, stačí len chcieť. Ide o princíp, vždy ide o princíp.

Alebo nikotínové žuvačky- placebo efekt ako vyšitý. Pri slovách je vedecky dokázané ho striasalo. Kašle on na vedu. Na ich pseudovedu.

Tip kúpiť si náplasti a lepiť si ich na telo dostal od svojej novej frajerky. Teda, tip ako tip. Šlo skôr o naliehanie. Markova priateľka bola žena, ktorá si od prvého momentu zamilovala jeho osobnosť, jeho hudbu, ktorá ho sústredene počúvala, hltala každé jedno slovo a nenávidela tabak. Preto mu dala na výber. Buď - alebo. Tak si teda vybral ju.

Sadol si na tmavohnedý gauč uprostred chaosu, ktorému hovoril byt. Čierny nábytok, steny oblepené plagátmi jeho obľúbených skupín a spevákov. Popri škole brigádoval v obchode s hudobninami do ktorého zakaždým spolu s novým CD dostali i jeden kus plagátu. Reklama do výkladu. Keďže Mark bol človek bezprostredný, so šéfom si rozumel a hoci pracoval v obchode krátko, plagáty si mohol po určitom čase vziať domov práve on. Také nemal nik iný. Mark bol vtedy frajer.

Po zemi sa povaľovala kopa papierov, čistých i zapísaných notami. Na malom drevenom stolíku so sklenenou výplňou zbadal bielu papierovú krabicu, dva vínové poháre a prázdnu fľašu. Cítil vôňu zvyškov salámovej pizze, ktoré večer nedojedol. Keď nefajčil, jedol i pizzu. Jedlo, ktoré z duše neznášal. Pri každom jednom prehltnutom kúsku myslel na tlsté americké decko, ktoré si ako bonus doprialo hranolky. Bolo mu z toho na zvracanie. Nie z tých detí, ale z nezáujmu ich rodičov o zdravie svojich potomkov.

Aj v tej chvíli bola túžba zapáliť si silnejšia ako on. Zatvoril oči a myšlienkami sa vrátil do minulosti.

Prvýkrát sa nadýchol ako šestnásťročný. Bol na oslave osemnástin svojho kamaráta. Alkohol tiekol potokom, detské orgie bolo vidno na každom kroku a hlasitosť hudby sa nedala prekričať. Mark nepil, nebalil dievčatá, iba počúval hudbu.

 Na stole oproti nemu bola pohodená krabička červených Marlboriek. Pohľadom ju skúmal a napadlo ho, aké to asi je. Aké je potiahnuť si. Jednu si zapálil. Na ten pocit nezabudne do konca života. Trpká chuť, roztrasené ruky, slabý kašeľ. V tej sekunde sa uprostred obývacej izby jeho kamaráta Petra zrodila Markova závislosť.

Odvtedy fajčil každý deň. Dve či desať, neuvažoval nad tým. Rád im vymýšľal prívlastky: cígo, bágo, špek (možno preto si o ňom iní mysleli, že fajčil trávu), hulivo, šulka. Mal rád všetky. Kúpené či balené. Biele, čierne, dlhé, krátke, s bielym filtrom, so žltým filtrom, bez filtra,  novým inovatívnym filtrom, čokoládové, vanilkové, mätové, z krabičky alebo tabatierky. Nepohrdol žiadnou a vždy rád ponúkol ostatných, pretože pravý fajčiar- kamarát mu túto službičku vždy vrátil.

Vyfajčiť cigaretu bez toho, aby ju chytil rukami a odklepal popol na zem mu trvalo presne minútu a štyridsaťdva sekúnd. Normálni ľudia by sa po vyfajčení polovice cigarety týmto spôsobom museli minimálne nadýchnuť, maximálne by ich naplo. Horší scenár ešte nezažil. Nevadilo mu, že takmer dve minúty necítil nič iné, iba cigaretový dym. Smrad, ktorý mnohých so zaslzenými očami vyháňa z podnikov a odpodzuje  natoľko, že i pri pomyslení na najkrajšiu ženu sveta s cigaretou v ústach volia predstavu priemerne vyzerajúcej ženskej s padajúcimi viečkami a kŕčovými žilami, ktoré však nevidno. Chvalabohu.  Podľa tohto si ho vždy pamätali. Na strednej na to dokonca balil baby, ale boli to blbky. Ktorá sukňa sa nechá zbaliť na to, ako niekto na počkanie zhúli modrú Spartu a pritom zabíja sám seba a všetkých naokolo? Len blbky. Aspoň, že mu potom vždy dali. Blbky na druhú, jednorazovky. Tie mal najradšej. Strčil im ho tam a do konca života ich už nevidel. Aj preto cigarety miloval.

Rád fajčil v posteli, v kúpeľni na záchode, v kuchyni pri okne, v obývačke na zemi, na schodoch, na lavičke v parku, počas chôdze, keď na niečo čakal, keď sa mu niečo podarilo. Rád si zapálil po sexe, po sprche, po dlhej ceste autom, po jedle. Fajčil keď skladal,  keď mu bolo dobre i zle, keď mohol, keď mu chutilo a obľuboval, keď pri tom mohol počúvať Come together od Beatles. 

Z celého srdca však neznášal, keď si nejaký dobroprajný kamarát od neho vypýtal cigaretu, ktorú následne pred jeho očami zlomil s argumentom, že mu práve predĺžil život. Toto z duše nenávidel. Ako môže niekto tieto slová vysloviť? Ba na ne čo i len pomyslieť? Vari mu život daroval on? Ovplyvní nejako to, aby Marka po ceste cez prechod nezrazilo auto? Aby nepadlo lietadlo, v ktorom sedí? Aby nebol v nesprávny čas v nesprávnej banke, ktorú niekto vylúpi a jeho vezme ako rukojemníka? Bude pri ňom keď dostane infarkt a zavolá mu záchranku? To ťažko. Mark neznášal ľudskú naivitu, nedomyslenosť a pocit pomoci, ktorí si častokrát jeho generácia nahovára. On nikdy nikomu nevylial poldecák s tým, že mu chráni pečeň, nikdy nikomu nevzal a nezahodil hamburger s kázňou o obezite a emulgátoroch, ktoré obsahuje. Nikdy! Nechal ľudí prepadnúť svojim pôžitkom, nechal ich vychutnávať si to, čo majú na tomto svete radi. Aj keď to možno nebolo vždy správne, no dovolil im vybrať si medzi tým, čo je dobré a  čo zlé. Lebo niekto povedal. Lebo vedci dokázali. Lebo niekto napísal. Lebo. 

Nevadilo mu ani to, že cigarety sú každým rokom drahšie a drahšie a počas desiatich rokov ich cena stúpla dvojnásobne. Nezamýšľal sa ani nad tým, že za peniaze, ktoré za rok vyfúkal do vzduchu by si pokojne mohol kúpiť štrnásťdňovú dovolenku pri mori. Bezcenné natlačené papiere, ktoré ľuďmi manipulujú a robia z nich hyeny, o tie on nestál. Stál o slobodu, pôžitok.

Bolo mu jedno, že vedci z Kalifornskej univerzity v LA zistili, že tabak je rádioaktívny takisto ako mu bolo jedno, že môže dostať rakovinu a zomrieť skôr.

Možno ho trápilo len to, že ten sajrajt okrem neho musia vdychovať iní, hlavne deti. Preto pred deťmi ani v blízkosti jaslí, škôlok a škôl nikdy nefajčil. I keď vedel, že to nepomôže... Najprv by museli prestať matky, ktoré pred sebou ťahajú kočík, ktoré po parku kráčajú ruka v ruke s ich malým špuntom, ktoré na detskom ihrisku v jednej ruke držia kýblik a v druhej cigaretu. O tehotných nehovoriac. Podávať plodu látku, o ktorú nestojí, ktorá mu škodí a pri ktorej nemôže zakričať: „Už dosť, nechcem!“ Rovnako ako by museli prestať oteckovia, ktorí si počas sledovania futbalového zápasu v lepšom prípade jednu zapália z okna alebo svoje potomstvo vezmú do jedného z najprefajčenejších barov, aby mohli byť s priateľmi a spolu hulákať pri pol litri piva. Cez týždeň, keď manželka nakupuje prípadne doma odpočíva. Zaslúžene. 

Niečo ho však aj štvalo. Vytáčal ho každý jeden špak pohodený na zemi v meste, v ktorom žil, v ktorom sa cítil dobre a ktoré miloval. Išlo ho roztrhnúť, keď videl, ako niekto stojí dva metre od smetného koša a ohorok hádže na zem. Ešte viac ho hnevalo, keď v novinách čítal titulky o tom, ako mesto znečisťujú cigarety. Neznečisťujú ho cigarety, ale my, ľudia tak bezohľadní k sebe samým a prostrediu, v ktorom žijeme.

 Otvoril oči, vstal a začal sa prehrabovať v zásuvkách a skriniach. Vedel, že tam niekde musí byť. Neminul predsa všetok.

Našiel čo hľadal. Vrátil sa späť na pohovku a na stolík vysypal obsah mikroténového vrecka. Kvalitný tabak v kovovej krabičke s logom kubánskych cigár, biele filtre, šúľací papier a zapaľovač.

Vybral jeden papierik, položil doň filter a pomalým pohybom otvoril krabičku. Zdvihol ju, priložil k nosu a nadýchol sa. Cítil jednu z vôní, na ktorých lipol, ktorá mu otupila všetky zmysly. Po chvíli strčil do škatuľky prsty a vybral trochu tabaku. Presne na jednu cigaretu. Tabak rovnomerne rozložil na papier a začal šúľať. Točil zhora nadol, potreboval zoceliť kontúry. Zdvihol ho k ústam, naslinil si pery a špičkou jazyka prešiel po jeho lepivej časti. Uchopil druhý koniec, zakrútil a vložil si ju do úst.  Ešte to nezabudol.

Vzal zapaľovač, palcom zatlačil na kresadlo a sledoval, ako sa z kovovej časti objavil modro-oranžový plameň. Priložil ho k cigarete a pocítil, že šľukol. Opomenul moment styku iskry a tabaku. Ľahol si s nohami vyloženými na gauč a nechal sa unášať okamihom. V tej chvíli nemyslel na nič. Na svoju priateľku, ktorá bude zúriť, na všetky choroby sveta, na problémy s eurom, nemyslel dokonca ani na hudbu.

S cigaretami je to ako s inými závislosťami. Prestanete, až keď budete chcieť vy sami. A on zatiaľ nechce. Jediná vec, ktorou si bol v  živote istý.

Znova si bafol.

Maja .)