.take a walk on the wild side

Kde by ste sa práve teraz chceli nachádzať?
Myslím to naozaj. Zastavte sa, nájdite si chvíľočku, zatvorte oči a predstavujte si. Snívajte. Kde ste sa ocitli?
A zamyslite sa. Prečo tam nie ste?

Bola som vcelku "rozbehnutá", no na dvere mi zaklopala spolubývajúca, pozrela na mňa, vydýchla cigaretový dym, rozhliadla sa, predtým mi povedala, že sa mám obliecť pretože ideme von a hneď nato zbadala gitaru, ktorú samozrejme vzala a začala niečo hrať. Schválne píšem niečo. No a ja som si zasa uvedomila, že je všetko dobré. Naozaj dobré.
A v hĺbke duše dúfam, že to tak i zostane. Alebo bude ešte lepšie.

Môj posledný článok som začala tým, že napíšem nejakú úvahu. Nie typickú úvahu, len pár riadkov, niečo na zamyslenie, niečo málo. Neviem však čo ma prinútilo napísať práve dnes. Možno to bol Lou Reed, možno to bola tá strašná zima, ktorá je vonku, možno... Naozaj neviem. No je pravda, že v poslednom čase som to tu "trocha" zanedbávala. Asi taký rok a pol.

O blogu.
Mala som 17, bol apríl, ešte si to pamätám, a po prvýkrát som sem niečo napísala. Blogovanie vtedy pre mňa znamenalo akýsi užší kruh ľudí, s ktorými som sa denne virtuálne stretávala, oddýchla si a v neposlednom rade i zabavila. Predtým ako som začala písať som si prešla archív, pri niektorých článkoch som sa usmiala, pri ďalších zasa z duše dobre zasmiala, nad niektorými dokonca i zhrozila (úsmev), ale uvedomila som si, že som to tu vždy mala veľmi rada. Tešila som sa z každého nového člena "našej komunity", z každej novej skúsenosti, z každej jednej veci, ku ktorej som sa vďaka/prostredníctvom blogu dostala. A že ich nebolo málo! No a viem i to, že z veľkej časti za toto všetko vďačím Vám... Ibaže od určitého času som to začala brať inak, nebol to pre mňa koníček, pri ktorom som si oddýchla, bola to skôr povinnosť. Veľa vecí sa zmenilo. Viac ľudí sa začalo zaujímať, postupom času sa akoby vytratila určitá spätosť a spolupatričnosť a všetko začalo byť úplné iné a moje znechutenie narastalo a narastalo a zrazu som pocítila, že mi tento kúsok môjho ja absolútne, ale absolútne nechýba. Žeby doteraz?
Uvidíme, či pauza od "všetkého" pomohla. Mám pocit, že áno... Nechcem, aby to bolo stále o tom istom. Pretože ak bude, už to naozaj nebude mať žiadny význam.
Chcem Vám toho ukázať čo najviac!

Pár riadkov o mne.
Ale naozaj v krátkosti. Nikdy som príliš "nerozmázavala" svoje osobné veci. Zbytočné a nepodstatné odkrývanie súkromia. Ale rada som písala o pocitoch. Tých svojich, a vraj to nebolo až tak zlé.
Zabudnime na klebety a ohováranie.
Žijem.
V Prahe. Takmer pol roka. Neštudujem. Všetkým okolo hovorím len to, že sa mi nechce. A všetci sa zasmejú. Ale dôvod je iný, raz ho určite prezradím.
Podstatná vec. Keď nevarím (úsmev), tak kráčam. Za tých pár mesiacov som prekráčala nemálo dní a nocí, naučila sa zopár nových vecí, vypočula si mnoho príbehov, spoznala nespočet charakterov. Sem-tam prišli chvíle, na ktoré už nestačil ani pohár vína, ani čerstvý vzduch. Ale tie sa dajú ustáť. A všetko je dobré. I keď znova začnete fajčiť. Čo v konečnom dôsledku nie je až tak na škodu.
Som veľký "snílek". A ako som tu, tak premýšľam. O tom čo bude, o tom čo bolo, ako som si vždy vravela, že pár vecí určite nikdy nebude tak ako vravia ostatní, nad rodinou, nad bývalými spolužiakmi, nad kamarátmi, nad Sykeskou, Nataly, Marekom, Peťou a Hankou, Kikou a Natáliou, mojou Miriam, Tonym, nad tým, ako je všetko relatívne a pominuteľné a práve preto treba konať...

Preto zatvorte oči ešte raz. Nadýchnite sa a pusťte sa do toho.

mhf

.vo svojej maximálnej stručnosti.
.a poctivo odpíšem na všetky maily, sľubujem, i keď neaktuálne.