Inner city blues

čižmy sekáč/ nohavice Tally Weijl/ sveter Jennyfer/ bunda HM/ okuliare+kabelka Parfois

Spomínam na časy, keď som v laviciach gymnázia, ba čo, už cestou do základnej školy snívala o svete. 

O tom šírom, chaotickom a zväčša i krásnom svete. Čo všetko ešte môžem vidieť a spoznať, koľko javov

 a divov objaviť, čomu všetkému novému sa priučiť,... Veď to poznáte- snívanie. Naša nádej, viera 

a v neposlednom rade aj hnacia sila k dosiahnutiu našich cieľov. Tých najvyšších akých bol kto kedy 

schopný. Že rojčenie? Nemyslím si. Len spomínaná nádej a viera v seba samého.

Vysvetlím úvod. Mala som 17 rokov keď som spolu s Dankou, Dominikou a Veronikou prvýkrát zavítala do Prahy. 

Bolo veľmi horúco a cestovali sme starším nepohodlným autobusom, ktorý po diaľnici od Brna do

 Prahy neskutočne, ale naozaj neskutočne "vŕzgal". Prežili sme ale a v tomto čarovnom meste strávili štyri 

nezabudnuteľné dni a noci (nikdy sa neubytuvávajte v hosteli!!!, hah)  a mne sa naozaj nechcelo odchádzať.

Veríte mi, však? No dá sa povedať, že netrvalo dlho a postupom času som sa sem začala vracať. Bavilo ma 

"pendlovanie" medzi mojimi rodnými Pavlicami a touto metropolou a neskutočne som sa tešila na každý ďalší

 výlet. Tak som si Prahu zažila v každom ročnom období. Asi najmagickejšie spomienky mám z februára 

spred troch rokov,bola neskutočná zima a takmer prázdne mesto, so Sykeskou sme bývali u jej sesternice 

hneď pri Karlovom moste a navrátenie sa do "reality" bolo naozaj bolestivé (úsmev). Tak to šlo dokola- krátke návšetvy, 

dlhšie (hlavne) party návštevy u Foly (najmä tých päť dní, keď nemala hlas a my sme sa

 videli tretíkrát v živote sú nezabudnuteľné:) a zrazu o pár rokov na podnet z rozhovoru s Adamom balím 

všetko možné-nemožné a lúčim sa s rodinou, priateľmi, kamarátmi a dojatá a vystrašená odchádzam od 

svojich sestričiek. Keby mám podrobnejšie popísať pocity, aké som v ten deň a zopár nasledujúcich mala,

 rozsiahlosťou by som prekonala určite prekonala Annu Kareninu...

 A hold, som tu. Už pekných "pár" mesiacov. Stojím s Foly kúsok od Douhej ulice a narýchlo fotíme tieto 

fotografie. Keď sa tak teraz na ne pozerám, popadá ma neskutočná nostalgia... A šťastie. :) 

P.S.: Vypočujte si túto, podľa mňa nedocenenú pieseň, ktorú mám v poslednom čase stále v hlave. :)

... to be continued...