---> Girona, Spain

    V poslednom článku (tu) som prezradila, že som práve zahájila svoju neskoršiu letnú dovolenku a spolu so Samkom
 a jeho najbližšími sme sa vybrali hádam na najčistejšiu, nie však najznámejšiu, španielsku pláž pri hoteli Santa Marta.
          Avšak o pláži a jej okolí ako takej viac v ďalších článkoch, dnes by som sa radšej zamerala na svoje "poprvé".
                                                                    A že to nebude iba o jednej veci!
    Prvou bude fakt, že túto nedeľu som sa vôbec po prvýkrát v živote vzniesla do nebies. A to doslova. Hoci mám už
 21 rokov, nikdy predtým som necestovala letecky! Nekecám... Keď tak o tom spätne premýšľam, sama netuším prečo.
 Ale to samozrejme teraz nie je podstatné, hlavné je to, že som sa predsa len dočkala. :) O tom, že som sa ale dočkať
     nevedela písať hádam nemusím, už od kúpy leteniek som sa tešila ako malé dieťa ( Samko by vedel rozprávať )
                                                         a doslova som odpočítavala dni a minúty do hodiny "Há".
A tak zrazu stojím na bratislavskom letisku, netrpezlivo prekračujem z jednej nohy na druhú a sledujem ľudí nastupujúcich
  do lietadla. Neviem či je to mojou nedočkavosťou vzlietnuť alebo túžbou hodiť sa konečne do mora, no mám sto chutí
       všetkých pri nástupe posúriť a vlastne ich aj rýchlo usadiť a čo najskôr všetkých vypraviť.To som celá ja.
                                    Horšia ako malé dieťa, úsmev. ( Niežeby teda boli malé deti zlé, bože chráň! )
 Vzlietame. Cítim sa skvele, Samkovi a jeho bratovi Matesovi vravím, že sa cítim ako na centrifuge, ale takej slabšej
    centrifuge a s radosťou v očiach sledujem vzďaľujúcu sa Bratislavu a so stonásobnou radosťou zasa "nebo".
 Áno, nebom myslím oblaky. Dokonale čisté, maximálne bezchybne tvarované, slovami zťažka opísateľné. Akoby som
   sa zrazu objavila v raji. S ním a ďalšími stodvadsiatimi cestujúcimi. Som dojatá. A šťastná. Inak ako obvykle. :)
 Mierne klesanie. Pozerám na Samkovu maminu, ona pozerá na mňa a s úsmevom prikývne. Pristávanie sa blíži, myslím
     si v duchu. Zrazu to prichádza. Neznesiteľná bolesť raziaca z uší do celej hlavy a krku. Okamžite si do uší
   strkám prsty, zhlboka dýcham, pregĺgam a zaprisahávam sa, že už v živote nepoletím! Do Girony je to však stále
 20 minút a ja pomaly, ale isto začínam panikáriť a špirálovito sa Samka pýtať či to cíti rovnako alebo aspoň podobne
                                      ako ja. Vie, že má odpovedať áno. A to ma aspoň nachvíľku upokojuje.
            Kolesá lietadla sa dotýkajú zeme, jedenkrát naskočíme a následne hladko pristávame. So zaľahnutými
   ušami tlieskame pilotovi, letuškám i samým sebe. Tak som to predsa úspešne zvládla! Okrem mňa aj moje uši.
                                                                     Ešte v ten večer sa mi "vrátil" sluch. :)
-------->>>

             Tým druhým je ... O tom radšej nabudúce. Nechcem Vás predsa unudiť haldami textu, že áno. :)
 Veľmi rada som sa s Vami potešila o moje "prvoletecké pocity" a zaujímalo či to máte podobne. Minimálne s bolesťou
      v ušiach a v hlave pri zmenách tlaku. :) Zatiaľ ďakujem za pozornosť a budem sa tešiť (zrejme) zajtra.
                                                                                       Pekný deň všetkým!