.png)
čižmy sekáč/ nohavice Tally Weijl/ sveter Jennyfer/ bunda HM/ okuliare+kabelka Parfois
Spomínam na časy, keď som v laviciach gymnázia, ba čo, už cestou do základnej školy snívala o svete.
O tom šírom, chaotickom a zväčša i krásnom svete. Čo všetko ešte môžem vidieť a spoznať, koľko javov
a divov objaviť, čomu všetkému novému sa priučiť,... Veď to poznáte- snívanie. Naša nádej, viera
a v neposlednom rade aj hnacia sila k dosiahnutiu našich cieľov. Tých najvyšších akých bol kto kedy
schopný. Že rojčenie? Nemyslím si. Len spomínaná nádej a viera v seba samého.
Vysvetlím úvod. Mala som 17 rokov keď som spolu s Dankou, Dominikou a Veronikou prvýkrát zavítala do Prahy.
Bolo veľmi horúco a cestovali sme starším nepohodlným autobusom, ktorý po diaľnici od Brna do
Prahy neskutočne, ale naozaj neskutočne "vŕzgal". Prežili sme ale a v tomto čarovnom meste strávili štyri
nezabudnuteľné dni a noci (nikdy sa neubytuvávajte v hosteli!!!, hah) a mne sa naozaj nechcelo odchádzať.
Veríte mi, však? No dá sa povedať, že netrvalo dlho a postupom času som sa sem začala vracať. Bavilo ma
"pendlovanie" medzi mojimi rodnými Pavlicami a touto metropolou a neskutočne som sa tešila na každý ďalší
výlet. Tak som si Prahu zažila v každom ročnom období. Asi najmagickejšie spomienky mám z februára
spred troch rokov,bola neskutočná zima a takmer prázdne mesto, so Sykeskou sme bývali u jej sesternice
hneď pri Karlovom moste a navrátenie sa do "reality" bolo naozaj bolestivé (úsmev). Tak to šlo dokola- krátke návšetvy,
dlhšie (hlavne) party návštevy u Foly (najmä tých päť dní, keď nemala hlas a my sme sa
videli tretíkrát v živote sú nezabudnuteľné:) a zrazu o pár rokov na podnet z rozhovoru s Adamom balím
všetko možné-nemožné a lúčim sa s rodinou, priateľmi, kamarátmi a dojatá a vystrašená odchádzam od
svojich sestričiek. Keby mám podrobnejšie popísať pocity, aké som v ten deň a zopár nasledujúcich mala,
rozsiahlosťou by som prekonala určite prekonala Annu Kareninu...
A hold, som tu. Už pekných "pár" mesiacov. Stojím s Foly kúsok od Douhej ulice a narýchlo fotíme tieto
fotografie. Keď sa tak teraz na ne pozerám, popadá ma neskutočná nostalgia... A šťastie. :)
P.S.: Vypočujte si túto, podľa mňa nedocenenú pieseň, ktorú mám v poslednom čase stále v hlave. :)
... to be continued...
