Čierne rámiky

Kedysi dávnejšie som písala, že by som na svojom blogu chcela publikovať len texty, či už poviedky alebo rôzne iné články na rôzne témy. Rozhodla som sa publikovať i tento svoj počin, tak som zvedavá na reakcie, keďže sa učím najlepšie na spätnej väzbe a  som si vedomá toho, že mám čo zlepšovať. .)
Ku koncu však podotýkam, že príbeh je fiktívny, miestami možno inšpirovaný niečim, čím som sa doposiaľ stretla alebo pozorovala vo svojom okolí, avšak postavy nie sú reálne. 


"Stála tam ešte pár minút. Bez pohybu, len premýšľala. O tom, ako by sa dalo žiť lepšie. Ak by sa dalo žiť lepšie...."


-Choď do čerta!

-Zbláznila si sa? Vyvádzaš tu ako divá kvôli ničomu, kvôli jednej zmeškanej rodinnej večeri!

-Aha, tak ja vyvádzam!? Čo by si povedal na to, ...

-A vrieskaš! Kriste, veď ty nie si normálna! – dopovedal a treskol dverami. Počula už len zvuk odchádzajúceho auta.

Stála tam ešte pár minút. Bez pohybu, len premýšľala. O tom, ako by sa dalo žiť lepšie. Ak by sa dalo žiť lepšie....

Prešla do obývačky a začala sa hrabať v kabelke. Vždy tam mala neporiadok a nikdy nič nemohla nájsť. O chvíľu ju však nahmatala a vytiahla cigaretu. Zapálila si a zrakom prešla na krabičku. Široká, biela, s červeným lemom a hrubými čiernymi rámikmi, ktoré človeka upozorňovali na to, že fajčenie môže zabíjať. Otočila ju na druhú stranu. Ďalší hrubý čierny rámik, ďalšie varovanie. Fajčenie môže spôsobiť pomalú a bolestnú smrť. Zaškerila sa a spokojne ťahala ďalej.

Keď sa nevracal ani o dve hodiny, rozhodla sa, že zavolá Eve, svojej spriaznenej duši. Bol piatkový večer a posledná vec, po ktorej v tom momente túžila bola stráviť ho v spoločnosti všetkých tých Šeherezád alebo hrdinov z akčných filmov v hlavnej úlohe so Stevenom Seagalom. Vytočila a čakala.

- Nemala si byť na večeri s tvojimi rodičmi a Ivanom?

- Hej, mala, ale...

- Si v poriadku?

- Jasne že som, len sa potrebujem odreagovať.

- Vieš, že voláš tej správnej osobe Emík. O polhodinu v našom klube.

- Ok, budem tam.

- Ozaj, vezmi si taxík, triezva neodídeš,- zasmiala sa Eva do telefónu a zložila.

I keď nemala veľkú chuť ísť do spoločnosti, do piatich minút bola pripravená na odchod. Vždy to mala ľahšie ako jej rovesníčky, to jej aspoň tvrdili všetci vôkol nej. Veľké čierne oči, plné červenkavé pery, dokonalá alabastrová pleť, dlhé rovné vlasy, konfekčná veľkosť 36. Niektorí ľudia sa jednoducho vedia narodiť. V očiach všetkých vyzerala dokonale aj keď sa práve zobudila. Ibaže ona si tú svoju „dokonalosť“ nikdy nepripúšťala a ako sa hovorí, mala ju na háku. Riadila sa tým, že obal nie je dôležitý. Vždy. Aj pri ňom.

S Ivanom sa spoznali na jednej firemnej akcii, niekedy pred šiestimi rokmi. Obaja, už úspešní právnici, žijúci v hlavnom meste nášho päť a pol miliónového skorumpovaného štátu. Postával tam v kruhu svojich kolegov. Nenápadný chlapík v čiernom obleku s nešikovne uviazanou farebnou kravatou, ktorý ju okamžite zaujal si neisto, veľmi pomaly usrkoval zo šampanského. Do polhodiny sa už stihli zoznámiť, prebrať nástup novej vlády, nedoplatky občanov Slovenskému rozhlasu,  kauzu Privilégium i pozvanie na večeru. Potom to už všetko šlo rýchlo.

Z myšlienok ju vyrušilo vyzváňanie mobilu. Taxík je tu, zahundrala si a zamkla dvere.

- Odkedy sem chodia pätnásťročné deti?

- Odvtedy, čo sme my zostarli. Drahá, teraz sú v kurze lolitky.

- Ďalší dôkaz toho, že už žiješ len pre svoju prácu a zabúdaš na zábavu, bejby, - ozval sa známy hlas. Bol to Milan. Spolužiak z vysokej, ku ktorému si na internáte po večeroch chodila po kvalitný sex. Večer čo večer. Tentokrát mu však nevenovala žiadnu pozornosť a presunula sa ku stolu, kde sedeli ostatní: Katka, Peter, Janka, Sisa, Juro,... Tak dlho ich nevidela. Mala by si s nimi čo povedať, no nie dnes.

- Tak hovor! – pritiahla si ju k sebe Eva. Dnes jej to naozaj seklo.

- Chcelo by to tichšie miesto, - vzdychla si.

- Ako chceš. Smer bar!

Bolo jedenásť a v podniku bolo celkom plno. Po ceste si stihla všímať všetkých tých na pohľad bezstarostných ľudí, ktorí nemysleli absolútne na nič. Hlasný smiech, dialógy, tancujúce páry. Všetko, len nie zdeptané tridsiatničky.

- Dvojitú tequilu pre dámu a ty začni rozprávať konečne!  Čo sa deje?

- Už som naozaj unavená. Som unavená z jeho nálad, z jeho rodiny, z jeho túžby po neustálej dokonalosti, som unavená z neho! Niekedy mám chuť zbaliť sa a odísť. Niekam pekne ďaleko, bez neho a začať odznova. Len ja. Ale potom si spomeniem na to všetko, čo sme spolu prežili a vybudovali a na to, koľko úsilia som na to vynaložila. A...

Keď sa vracala domov vonku už začínalo svitať. Videla, že Ivan sa už vrátil. Otvorila dvere ich spoločného dvojpodlažného bytu a potichu sa snažila vyjsť hore do spálne. Zakopla o schody, škaredo zanadávala a dúfala, že on bude spať.

Nespal. Ľahla si po jeho pravici, prikryla ho a v duchu preklínala tú strašnú bolesť hlavy, ktorá ju sužovala.

Ticho.

Po chvíli prehovoril.

- Bál som sa o teba. Kde si bola?

- Kde si bol ty? Čakala som ťa.

- Potreboval som byť chvíľu sám, bez teba.

- Milujem tvoju úprimnosť, - poznamenala kyslo.

- Miláčik, tak kde sa medzi nami stala chyba?

- Neviem. Povieš mi to snáď ty?

- Nič nie je jednoduché...

- Máš ma ešte rád?

- A ty mňa?

Mlčala. Mlčali obaja.

Maja .)